Bol som cez víkend v nemocnici - roztrhnutá achilovka. Atmosféra bola dusná. Všetci frflali a nadávali. Na stravu, na opateru, na povinne prinesené hygienické balíčky, na komplikovaný prístup na wc, na vzduch, na výťah,...
Mne bolo fajn, optimálne teplo, stravy dostatok, opatera primeraná. Mal som dosť času pochopiť, že tento rok bežky zkončili. A mohol som si v posteli čítať.
Keď ma v pondelok prepúšťali domov, sestry kričali na maďarskú starenku, že jej nerozumejú, že je v háji a že jej doprovod (dvaja chlapi) jej nemôže prekladať, lebo na oddelenie môžu iba pacienti, ale zapísať ju musia. Teta bola veľmi bezradná.
Ja som považoval za potrebné sa sestrám poďakovať.
Ďakujem Vám, bolo mi tu fajn a cítil som sa u Vás dobre.
Vyvalili oči ako keď človek stretne blázna, alebo prvý krát vidí černocha. No predsa kývli hlavami.
Dnes považujeme za samozrejmé mnohé veci a hlavne práva. Vieme sa jedovať, ale nevieme byť vďačný. Na pošte sa pri výplate sociálnych dávok nestretávame so záplavou slova ĎAKUJEM, ani Grékov nepočuť pokorné - ďakujem.
Voliť pôdem so zaťatými zubami, nie pre boľavú nohu ale pre opakované sklamanie z pravice, lebo som vďačný, že máme voľby. Na Zemi je málo ľudí, ktorí môžu voliť. Vďaka všetkým tým statočným ľuďom a generáciám, ktorí nám túto možnosť dopriali a vymohli. (Upozorňujem, že za voľby nechápem hlasovanie.)
